Oplatí sa bojovať aj zdanlivo stratený boj!

4.kapitola

11. července 2008 v 21:58 | Gabrielle |  Šťastie na dosah
Takže, je tu už štvrtá kapitolka. Zatiaľ ma slečna menom Múza neopustila. PLS okomentujte to, ale aj zkritizovať, aby som vedela v čom sa mám zlepšiť... Dosť slov, tu je kapča...
Gabrielle

4.kapitola Čo sa stalo v triede...
Plakala som asi 10 minút. Potom sa zobudila Lily, a hneď ma začala utešovať. Jej som mohla dôverovať, preto som jej povedala, čo sa mi stalo. Len čo som jej dopovedala svoj zážitok, cítila som sa lepšie. Sedeli sme stále pri dverách. Lily ma po chvíli vyhnala do postele. Ja som sa len dlho do noci prehadzovala a rozmýšľala čo s tým budem robiť. Zaspala som až vtedy, keď som mala vymyslený plán, čiže až o pol štvrtej ráno.
Bála som sa raňajok. Veľmi som sa bála, ale Lily mi bola oporou. Ráno som ju oboznámila s nočným plánom a sľúbila mi, že mi pomôže.
Vybrali sme sa do Veľkej siene. Sadli sme si trochu ďalej od miesta, kde sedávajú Záškodníci. Keď sme dojedali, akurát do siene vtrhli James a spol. Len čo som uvidela Siriusa, vstala som od stola a čakala Lily. Nepozrela som mu do očí. Nemohla som. Len som im zakývala, ale už sme sa náhlili na hodinu. Bola streda, tak sme mali elixíry. Tento predmet som mala celkom rada.
Takto som sa mu vyhýbala asi týždeň. Vždy keď prišiel do Veľkej siene, ja som už bola na odchode. Na hodinách som sa sústredila iba na vyučujúcich a nevšímala som si kúsky pergamenu, ktoré mi posielal Sirius. Totálne som ho ignorovala. Keď sme spolu s Lily písali úlohy v klubovni. Sedela som chrbtom k portrétu a Lily sedela oproti mne, takže mi hlásila, keď vošiel do klubovne. Len čo sa zjavil, už sme si s Lily balili veci a šli sme do izby. Do dievčenských izieb sa chlapci nemohli dostať, takže som mala šťastie. Iba vo svojej izbe som sa cítila v bezpečí pred Siriusom.
Ale to mi netrvalo dlho. Večer na tréningu sa ma James pokúšal presvedčiť, aby som sa mu zverila. Bolo mi to ľúto, ale nemohla som. Predsa len James nebol iba môj najlepší kamarát. Vždy som mu odpovedala, že som v poriadku, že mi nič nie je, ale jeho som nepresvedčila. Už ma za tých šesť rokov poznal lepšie ako svoju dlaň.
Tým, že som sa vyhýbala Siriusovi, vyhýbala som sa aj Jamesovi, keďže boli spolu všade.
A to ma mrzelo.
V piatok na dejinách mi opäť priletel kúsok pergamenu. Skúste hádať od koho? Samozrejme, že od neho. Stálo na ňom: Prečo sa mi vyhýbaš?S. odpísala som mu, že sa mu nevyhýbam, a on nato, že nech mu neklamem. Potom som mu napísala, nech mi dá pokoj, lebo máme hodinu. Trošku sa tváril urazene a mňa to mrzelo, ale nemohla som mu povedať, čo ma trápilo.
V sobotu pri obede sa udialo niečo, čo ma znepokojilo. Vo Veľkej sieni nás čakalo prekvapenie. James sa so Siriusom šeptom dohadovali o niečom. Len čo ma zbadali prestali s tým, a začali sa rozprávať s Remusom, ktorého doteraz ignorovali.
S Lily sme si sadli na druhý koniec stola. Ešte som ani nestihla dojesť a už ma James ťahal preč. Inak Sirius predtým zmizol, ale ja som si to nevšimla. Na Lily som sa ospravedlňujúco pozrela a šla za kamarátom.
James ma odtiahol do prázdnej triedy neďaleko Veľkej siene. Pustil ma pred seba, aby som mohla vojsť prvá, ale len čo som vošla dnu, zamkol dvere. Samozrejme zvonku. Začala som búchať na dvere, aby ma pustil von, no on len povedal, že je to pre moje dobro. No to určite.
V rohu miestnosti som zachytila pohyb. Najprv som si myslela, že sa mi to iba zdalo. Lenže po chvíľke odtiaľ vyšla osoba, s ktorou som chcela hovoriť najmenej - Sirius.
Vedela som, že sa mu nemôžem vyhýbať večne, ale že sa s ním budem rozprávať tak skoro, to som nečakala. A James mi za to tiež zaplatí. To je spravodlivosť. Ja mu pomôžem s Lily a on ma zavrie v triede?
"Prečo som tu?" spýtala som sa.
"Lebo sa s tebou musím rozprávať," odvetil stručne.
"Ale," začala som protestovať, ale prerušil ma.
"Prečo sa mi vyhýbaš?" spýtal sa smutným hlasom.
"Ja sa ti nevyhýbam" znovu som klamala, ale čo už.
"Aspoň neklam, je to preto, čo sa vtedy stalo?"
"Možno" odpovedala som vyhýbavo.
"Ja viem, že je to preto. Keď som ti ublížil, prepáč, nemala som to v úmysle. Vieš, že ťa mám veľmi rád, a nemohol by som ti nijak ublížiť. Dúfam, že to vieš?"
"Prečo si to spravil?" spýtala som sa, pričom som mala slzy na krajíčku.
"Lebo sa mi páčiš, a tak som to cítil." Teraz som ich už neudržala a začali mi stekať po lícach.
"Prečo mi to hovoríš?" trochu ma to vytáčalo, že je taký pozorný. Odrazu sa ku mne začal pomaly približovať. Ja som ustúpila dozadu. Zastal.
"A teraz mi odpovedz ty. Prečo by sme nemohli byť spolu?" spýtal sa ma. Ja som skamenela a nezmohla som sa na slovo. Po chvíli sa mi opäť vrátila reč.
"Prečo nemôžme byť spolu?" zopakovala som otázku. "Lebo nechcem stratiť super kamaráta, ktorým si, lebo ťa mám rada a lebo neznesiem, keby si ma opustil po týždni ako máš vo zvyku." Priblížil sa znova, ale ja som mala zaslzené oči, tak som si to nevšimla.
Pristúpil ku mne celkom blízko a palcom mi zotrel neposlušné slzy. Pri tom dotyku som sebou trhla. Potom spravil niečo, čo som nečakala - objal ma. V jeho náručí som sa cítila bezpečne. Pomaly mi z hlavy vylietali všetky problémy. Ostala len otázka prečo mu nedám šancu.
"Prosím, neplač, neplač kvôli mne. Nechcel som ťa rozrušiť. Ani ti ublížiť. Prosím daj mi šancu, naozaj som sa zmenil. Neublížim ti, ani ťa neopustím. Prosím." Hovoril to takmer zúfalo. "A inak, keď sa ti niečo stane mojou vinou, James ma zabije." Toto som nevydržala a musela sa zasmiať.
"Dúfam, že som sa nezbláznila. Dobre dám ti možnosť dokázať, že si sa zmenil."
"To znamená, že spolu chodíme?" spýtal sa nechápavo.
"Nooo, asi hej." Na jeho šťastnej tvári sa rozlial taký široký úsmev, doslova do ucha k uchu.
"Takže ťa môžem... no pobozkať?" len čo som prikývla, hneď sa na mňa vrhol. No tak nie úplne vrhol, ale keby som niečo chcela namietať, tak ma radšej dopredu umlčal bozkom. Bozk bol iný ako predtým v tej tajnej chodbe, tento bol romantickejší, krajší, sladší... a takto by som mohla pokračovať aj do rána.
Po chvíli som sa odtiahla. Môj chlapec, ako divne to znie, sa usmieval ako mesiačik na hnoji.
"Ostáva už len taký malilinký problémik. Ako to oznámime..." jasne, ja musím byť vždy pesimista. Aspoň to tak pripadá, ale inak som realistka.
"Nooo, niečo mi napadlo." Odmlčal sa a hneď pokračoval. "Čo keby sme len tak vyšli von, a nepohli by sme sa od seba, a držali by sme sa za ruky a nevšímali si ich pohľady a reči. Veď oni sa s tým zmieria." Spýtavo sa na mňa pozrel.
Ja som ho pobozkala, bol to len taký letmý bozk, a zvolala: "Mám to ja ale múdreho priateľa!"
Ruka v ruke sme vyšli z triedy. Nikdy nezabudnem na tie pohľady, hlavne na mňa od dievčenského osadenstva hradu. Keby pohľady zabíjali, tak ja už ležím 3 metre pod zemou.
Ale ako povedal Sirius, nevšímať si ich, raz ich to prejde. Dúfam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 jayne jayne | Web | 11. července 2008 v 22:36 | Reagovat

nahderna kapitolka..to je tak prekrasne..uzasne..usmievam sa asi tak ako Sirius..od ucha k uchu..je to nadherne..rychlo dalsiu kapcu..nemozem sa dockat :)

2 nath nath | Web | 11. července 2008 v 22:43 | Reagovat

waw, dali sa celkom rychlo dokopy :D kazdopadne je to super:D

3 wisty wisty | E-mail | Web | 12. července 2008 v 10:28 | Reagovat

Sirius že je moudrej přítel, jo? no nevim nevim, ale rači o jeho inteligenci nebudud pochybovat...moc hezká kapča:)

jo, a ohledně spřátelka, tak platí:)

                     wisty a stroopy

4 Nessa Nessa | Web | 12. července 2008 v 12:09 | Reagovat

Další pěkná kapitola =) snad stihneš přidat další brzy

5 CiHaLeMa CiHaLeMa | Web | 12. července 2008 v 13:47 | Reagovat

cawkoo nechces spriatelit?? :))

6 Lili Lili | Web | 18. července 2008 v 19:46 | Reagovat

krasnucke!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama